klangoptimierung.de > referencie > tlač

 

Novinový článok k zvukovým optimalizáciam

 

Offenbach - Post      Pondelok, 24.decembra 2001

Zvuk zvonov neznie nikdy lahodnejšie.

Emil Weiss zabezpečí správny zvuk hudobných nástrojov a náležité znenie z kostolnej veže.

Zvuk zvonov neznie nikdy lahodnejšie ?! To by bolo príliš pekné na to, aby to bolo pravdivé, myslí si jazzový hudobník a strojný inžinier Emil Weiss. Nie len vo vianočnom čase, ale celý rok počas liturgického zvonenia by si bratislavský rodák, ktorý od roku 1995 žije v Heusenstamme a má svoju kanceláriu v Neu-Isenburgu najradšej zadržal uši, keď znovu zaznie „agresívne vyzváňanie“ katolíckeho kostola Maria Himmelskron, ktorý sa nachádza priamo naproti jeho bytu. Predtým, hovorí Emil Weiss, rozozvučiaval zvony kostolník. „Nežný bozk“, ako sa hovorí úderu srdca zvona na zvon, je úder kovaného železa na bronz. V dnešných časoch už túto úlohu prebrala elektronická riadiaca jednotka. Týmto sa ale odoberá zvonu, ktorý je so svojimi približne 4000 rokmi pravdepodobne najstarším hudobným nástrojom pôvodom z Číny, možnosť dostatočného rozkmitania.

V príspevku pre televízny magazín s názvom „ City“ Hessenského rozhlasu predvádza náruživý pedant Weiss divákovi tento fenomén na základe jednoduchého príkladu: prevrátená kovová misa pri pokuse slúži ako zvon. Udieranie na misu v krátkych intervaloch neumožňuje dostatočný záchvev a znie preto tupo.

Ale nie len stovky kilogramov ťažké zvony sa zachvievajú, aj keď u nich je to najviditeľnejšie. Každý hudobný nástroj, či je zhotovený z kovu, alebo z dreva sa dostáva do vibrácií, akonáhle sa na ňom začína hrať. Hudobník, ktorý si zadováži nový hudobný nástroj, je niekedy roky zamestnaný tým, že si nástroj namáhavo rozohráva, že si ho „podvoľuje“. O americkom gitaristovi Lee Kottkem sa hovorí, že svoju dvanásťstrunovú gitaru postavil pred reproduktory, aby ju týmto spôsobom dodatočne rozkmital.

Jeho vášeň k hudbe, v tomto prípade k džezu, priviedla aj vyštudovaného strojára Weissa na myšlienku optimalizácie zvuku hudobných nástrojov, po tom, čo už so svojou akustickou gitarou voči ostatným hudobníkom svojej skupiny nemohol „ preraziť „. V Dortmunde, kde sa po ukončení štúdia v Bochume usadil, založil v roku 1985 svoj Inštitút pre úžitkovú akustiku ( Ifa), ktorý sa zaoberá výskumom komplexných kmitacích systémov.

Tu sa jeho metóda, ktorá čisto akustickou cestou zvukovo optimalizuje hudobné nástroje mohla prostredníctvom rozvetveného výskumu ďalej rozvíjať. Namáhavé, zdĺhavé rozohrávanie sa skracuje tým, že sa nástroj tri až štyri dni trvale rozkmitáva. Toto stále kmitanie zásadne zasahuje do danej mriežkovej štruktúry a tým trvale odstraňuje rušivé tlmenie/pnutie materiálu. Pritom Weiss opatrne prekračuje za doposiaľ považované najvyššie možné kmitočty. Je to veľmi náročná metóda, ktorá u napodobňovateľov neraz viedla k prasknutiu nástrojov.

Nie však u Weissa ! Samozrejme nedokáže ani on z „preglejkových huslí vyrobiť Stradivárky“, ale koniec koncov sa ani nepokladá za náhradníka pre výrobcu hudobných nástrojov, ale skôr za jeho účelného doplňovateľa.

"Pozrite sa", hovorí a vezme si malú drevenú lokomotívu, ktorú pustí na naklonenej rovine smerom hore. "Keď má lokomotíva prestávku, skotúľa sa opäť dozadu, ak sa však už raz dostala úplne hore, tak zostane tam.“

Rovnaký účinok chce Emil Weiss dosiahnuť svojou optimalizáciou zvuku. Ak na hudobných nástrojoch už raz bola prevedená optimalizácia, tak ani vplyv počasia, ani dlhšie hracie prestávky už nemôžu zničiť ich znovu získanú lahkosť a harmóniu.

Pčcetné ďakovné listy populárnych a menej populárnych hudobníkov slúžia Emilovi Weissovi ako odporúčanie, vedie si presný detailný záznam všetkých nástrojov, ktoré zvukovo optimalizoval.

Medzi ne patrí od určitej doby popri klasických husliach, gitarách, saxofónoch , priečnych flautách a podobných nástrojoch aj jediné na svete zvukovo optimalizované didgeridoo a prvý kostolný zvon na svete, ktorého zvukové vlastnosti vedel dokázatelne pozitívne ovplyvniť.

Osvedčenie umeleckej a zvonárskej zlievárne Rincker v obci Sinn pri Wetzlare, ktorá sa od roku 1590 nachádza vo vlastníctve rodiny mu tak isto potvrdzuje „vynikajúci výsledok“. 310 kilogramov tažký zvon bol uz v roku 1986 odliaty pre kostol Paula-Gerhardta v Offenbachu nad Mohanom. Z dôvodu „dvoch priamo vedľa seba ležiacich podtónov, silne sa chvejúc a vzlykajúc“ jestvoval prvoodliatok od tej doby ako „úplný nepodarok na pokusné účely“ v montažno - pokusnom lešení vo firme. Obyvatelia Offenbachu obdržali iný zvon.

Nakoniec sa podujal Emil Weiss, bez toho, aby bol vopred oboznámený so „svojráznostami“ zvona pristúpiť k práci práve na tomto exemplári. Zrodil sa "projekt quasimodo". Náklady na podujatie si v rovnakých častiach podelili zlieváren zvonov a inžinier. Týmto mal byt vytvorený názorný príklad pre funkčnosť metódy optimalizácie zvuku, o ktorej niektorí odborníci naďalej pochybovali a ktorá nepredstavuje žiadne kúzlo, ale jednoducho a hmatateľne, solídne, efektívne remeslo.

Kto by ho nepoznal, hrbatého zvonára z Notre Dame menom Quasimodo? Tak, ako aj tento hrb v žiadnej dobe nezodpovedal optickému ideálu krásy, tak vníma Emil Weiss a s ním mnoho jeho susedov agresivitu hlaholu zvonov ako akustickú škvrnu krásy.

„Búšiaci varovný hlahol tam, kde by mohli zniet harmonicky a mierumilovne zvony a to nie len vo vianočnom čase, dnes už nikto nepotrebuje“, také je vyjadrenie Emila Weissa.

NINA LAUTERBORN

minsk guide

herborner zeitung preklad


hlavné menu       zákazníci       nástroje        tlač